Milí priatelia, drahí bratia a sestry!
Naposledy som sa vám cez internet prihovoril 9. mája 2021. Bolo to na 6. veľkonočnú nedeľu. Už sme vtedy mohli byť v obmedzenom množstve účastní bohoslužieb, nakoľko sa druhá vlna pandémie priaznivo vyvíjala, a tak som zamyslenia viac neposielal. Mnohí moji priatelia a známi mi napísali, že sú z toho smutní, lebo sa každý týždeň tešili na pravidelný prísun pokrmu pre dušu, srdce i myseľ. Zároveň mali radosť, že sa epidemiologická situácia vylepšuje a bohoslužby sa sprístupňujú čím viacerým veriacim. Pandémia však ešte nebola ani zďaleka víťazne porazená a v médiách už v polovičke mája avizovali príchod tretej vlny, ktorá nás mala zasiahnuť niekedy koncom septembra.
Prešlo leto, končí sa prvý novembrový týždeň a predpoveď sa naplnila. V covidovom hodnotení aj náš okres zrazu spadol do čiernej farby. Chrámy síce zatvorené nemáme, ale jedna osoba na 25 štvorcových metrov vytvára dojem poloprázdneho bohoslužobného priestoru. Väčšina veriacich zostáva doma. Opäť nastal čas, aby som vás nanovo oslovil svojimi duchovnými úvahami, ktoré môžu poslúžiť k zamysleniu sa nad Božím slovom i vlastným životom v pohodlí svojich domovov. Aj napriek tomu, že sa situácia komplikuje, budem rád, keď vás ponúknuté myšlienky vnútorne potešia.
Božie slovo dnešnej nedele nám vyobrazuje dve vdovy. V prvom čítaní z Prvej knihy kráľov, chudobná vdova zo Sarepty, obetovala prorokovi Eliášovi posledné „priehrštie múky v hrnci a trochu oleja v krčahu“ (porov. 1 Kr 17, 12). Druhá chudobná vdova účinkuje v posolstve evanjelia. Ježiš v Jeruzalemskom chráme pozoroval ľudí ako hádžu príspevky do pokladnice (Mk 12, 38-44). Všimol si ženu, ktorá vhodila dve drobné mince a učeníkom povedal: „Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie“ (Mk 12, 43-44). Túto udalosť zachytil aj evanjelista sv. Lukáš (porov. 21, 1-4).
Obe spomínané vdovy boli krajne chudobné, bez akýchkoľvek prostriedkov k životu. Žili z ruky do úst a z dobroty ľudí, ktorí sa s nimi podelili o chlieb. Zároveň boli vo svojej biede bohaté na veľkodušnosť, štedrosť, šľachetnosť i veľkorysosť.
O prvej vdove vieme, že bola zo Sarepty. Bolo to fenické mestečko na stredomorskom pobreží medzi Týrom a Sidonom, na juhu dnešného Libanonu. Dnes sa nazýva Sarafand. Sarepta sa spomína už v 14. stor. pred Kristom a bola severnou hranicou Kanaánu. V Prvej knihe kráľov, za čias kráľa Achaba, bolo mesto súčasťou pohanského Sidonu. V dobe krutého sucha a hladomoru opustil prorok Eliáš potok Karit a prišiel k vdove do Sarepty. Napriek tomu, že už mala iba poslednú hrsť múky a trošku oleja, urobila skromné jedlo a pohostila Božieho muža. Ten sa jej odmenil tak, že keď pripravovala ďalšie jedlo aj pre seba a syna, z múky, ani z oleja už viac neubudlo (porov. 1 Kr 17, 16).
O druhej vdove, ktorú zaznamenali evanjelisti Marek a Lukáš, okrem toho, že bola chudobná, nevieme vôbec nič. Nepoznáme jej meno, ani nevieme odkiaľ pochádzala. Vďaka jej skutku nezištnej a obetavej lásky ju však pozná každý, kto číta evanjelium. Táto žena bez mena a pôvodu má svoju žiarivú tvár v každom, kto koná skutky dobra a štedrosti. Je to tvár radosti a šťastia z pocitu vykonaného dobra. Vo svojej hlbokej viere dala Bohu všetko, lebo veľkosť jej daru nespočíval v množstve, ale v láske, s akou dávala.
Poznal som dobrého a obetavého kňaza. Volal sa Janko. Boli sme približne vrstovníci, azda bol odo mňa o dva-tri rôčky mladší. Pochádzal zo Slovenska, ale za kňaza vyštudoval v Litoměřiciach. Celý kňazský život pôsobil v Čechách. Kdesi na šumavskom pohraničí spravoval viacero farností s mnohými kostolmi. Do niektorých chodilo zopár ľudí, do iných takmer nikto a všetky boli v dezolátnom stave. Janko sa raz rozhodol, že aspoň jeden kostol dá ako-tak do poriadku, ale nebolo s kým a ani začo. Porozumenie našiel vo svojej rodnej obci, odkiaľ mu kamaráti a príbuzní často chodievali pomáhať chrám obnoviť. Mnohí chlapi i ženy urobili veľmi veľa, ale najviac zo všetkých sa nadrel jeho otec. Bol vdovcom na dôchodku a murár. U syna trávil celé mesiace. Robotníci zo Slovenska vymenili celý krov aj s krytinou, dali nové strešné ríny, nové elektrické vedenie, obili vonkajšiu fasádu a nahodili novú omietku. Tiež zvnútra chrám vymaľovali, a tak po niekoľkých rokoch bol ošarpaný a spustnutý kostol opäť čistý a dôstojný pre liturgiu. Kostol zvonka nasvietili a upravili aj okolie chrámu, aby bolo oku lahodné. Janko sa nesmierne tešil ako bude aj z okolia do neho privážať veriacich, ktorí napriek všadeprítomnej náboženskej ľahostajnosti ešte túžia po svätých veciach. V jednu zamračenú sobotnú noc vyšiel na farský dvor a srdcom plným radosti ďakoval Bohu za dielo obnovy v mimoriadne ťažkých podmienkach. Vo vchodových dverách fary sa objavil aj jeho otec a vychutnával si pohľad na osvietený kostol. Tešil sa zo šťastia svojho syna. Obaja mlčali, lebo slová nemohli dostatočne vyjadriť to, čo krásne cítili v duši. Janko zrazu odbehol do kostola po zabudnutý breviár. V momente, keď vychádzal z kostola, sa na oblohe ohnivo zablýskalo so strašným hromovým treskom, jak pri súdnom dni. Mohutný blesk udrel do kostolnej veže a spôsobil požiar. Jeden, jediný blesk vykonal hrozné dielo skazy. Keď Jankov otec videl, ako horí strecha chrámu a viacročná drina vychádza nazmar, len sa tíško zviezol na kolená, padol a bol mŕtvy. Zomrel s vedomím, že všetko obetoval pre chrám a svojho syna kňaza. Po bolestnej udalosti Janko otca doma tíško pochoval a do hrobu k mame s vďakou uložil. Posilnený skúsenosťou kríža sa vrátil do Čiech. Veriť, milovať a slúžiť neprestal. Už aj on je na Božej pravde. S otcom dali všetko čo mali, kiežby ich Pán nekonečne viac obdariť ráčil...
Milí priatelia, v duchu starej zásady „iba to vlastníme, čo sme rozdali“, sa môžeme stať bohatými v srdci. Ľudia, ktorí úprimne milujú, sú vnútorne zrelší a ochotnejší konať dobro a deliť sa s núdznymi. Láska nás učí múdrosti srdca, aby sme neboli sebeckí a bezcitní. Učí nás dávať, bez ohľadu na to, akí sme, kto sme, koľko toho vieme, čo vlastníme a koľko toho darujeme. Podľa L. N. Tolstoja je „chudobný ten, kto nemá peniaze, ešte chudobnejší, kto nemá priateľa a najchudobnejším je človek, ktorý nemá srdce.“ Bez lásky je každý dar, nech by bol akokoľvek veľký, iba pozemskou hodnotou, ale nie nebeskou valutou.
