PRI SPOMIENKE NA ZOSNULÝCH

2. november – Spomienka na všetkých verných zosnulých – Dušičky. V tento čas sa náš zrak zvlášť upiera na hroby našich blízkych a tak ponorení do víru spomienok zažíname svetlá nádeje. Možno sme zaslepení nostalgiou, či smútkom dúfajúc, že sa raz stretneme v nebeskej otčine pri Baránkovej večeri. Počas dušičkovej oktávy môžeme získavať odpustky pre duše túžiace uzrieť jas Božej tváre. A preto len úprimná modlitba za nich a pokorné sklonenie sa pred Božou vôľou môže zmierniť našu bolesť nad stratou najbližších a im otvoriť brány raja. Aj nasledujúce verše nech nás povzbudia k hlbšej láske a dôvere v Boha. "Len vytrvalá bázeň sviečok svieti tu, s ktorou sa bolesť luny stretla, keď kondolovať došli slzy najmilších s vencami, kyticami smútočnými. Vrav, Bože, ktože opustených utíši, keby si tu Ty nebol medzi nami, keby sa neskvel tu Tvoj obraz, známy kríž, ktorý sme obsypali bolesťami…?" (J. Silan) Odpočinutie večné daj im Pane a svetlo večné nech im svieti.

Povesť rozpráva o tom, ako do starého Ríma prišiel jeden bohatý Peržan. Ukázali mu všetko bohatstvo Ríma. Potom ho priviedli k hrobom. Hroby boli také bohaté a krásne, že to bolo až neuveriteľné. Peržan sa na ne pozeral a na konci sa posmešne opýtal: Či azda aj vy zomriete? Keď sa mu priznali, že áno, tak im odpovedal, že sa hneď vráti domov. Lebo keď sa slávni Rimania nevedia oslobodiť od smrti, tak to potom nedokáže nikto.
My, kresťania, keď stojíme dnes pri hroboch našich zosnulých, stojíme tam s vierou, že Ježiš našich blízkych od smrti oslobodil. Túto istotu nám zaručuje Boh. Krásne to vyjadril sv. Pavol: “Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč?... A som si istý, že ani smrť ani život... nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi” (Rim 8, 35 - 39).
Ak naši zosnulí milovali Boha, tak táto láska pokračuje aj vo večnosti. O to sa pričinil Ježiš svojím životom, smrťou a zmŕtvychvstaním. Preto by sme sa mali pri hroboch našich blížnych úprimne pýtať seba samých: Vieme v smrti našich blížnych vidieť nádej kresťanského vzkriesenia?
Veríme, že im môžeme pomôcť svojimi dobrými skutkami a zvlášť modlitbami? Usilujeme sa žiť v súlade s kresťanskou náukou, podľa ktorej smrť je prechod do Kristovej slávy? Usilujeme sa šíriť túto náuku aj tam, kde žijeme? Spomíname si často na Kristovu výzvu k bdelosti a pripravenosti na smrť? Lebo dnes sme a možno nás zajtra už nebude. Lebo smrť prichádza ako zlodej, v noci, keď to najmenej čakáme. Myslíme na deň a hodinu našej smrti s pevnou vierou, zverujúc sa ako synovia a dcéry Božie jeho vôli? Alebo smrť pokladáme za vec, na ktorú sa majú iní pýtať a nie my?
Prevzaté