Milí priatelia, drahí bratia a sestry!
Pomaličky sa každým dňom približujeme k záveru Cirkevného roka, ktorý voláme aj rokom liturgickým. Škoda len, že sa každým dňom s takou istotou nepribližujeme aj ku koncu tretej vlny pandémie, ktorá sa u nás zapelešila ako doma. Kiežby už niekto konečne našiel spoľahlivú „prútenú metlu“ a hnal ju ako túlavého psa. Možno by mi niekto rád pripomenul, že takú „metlu z brezy“ už našli, len s ňou akosi slabo „zametáme“.
V žalme liturgie dnešnej nedele voláme: „Ochráň ma, Bože, k tebe sa utiekam“ (Ž 16, 1). Celý žalm, vo svojich 11 veršoch, je nádherný. Dávid v ňom ospevuje budúceho Mesiáša. Posolstvo uvedeného žalmu je veľmi aktuálne spojiť s našou prosbou o ochranu pred nákazou, chorobou a covidovou smrťou, s vrúcnym porúčaním sa do Božej ochrany.
Dnešné evanjelium (Mk 13, 24-32) zjavuje apokalyptické a eschatologické posolstvo, typické pre záver liturgickej doby. „V tých dňoch, po onom súžení, slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou“ (Mk 13, 24-26). O druhom príchode Krista na konci vekov píšu aj ďalší synoptici (porov. Mt 24, 29-31 a Lk 21, 25-28).
Úvahy o posledných veciach človeka dnes nepatria medzi spoločenské „top“ témy, ani každodenný pulz života. Pre mnohých táto oblasť akoby neexistovala, a ani pod vplyvom pandémie nie sú veľmi ochotní o nej hlbšie uvažovať. Vytesňovanie idey pominuteľnosti z myslenia ľudí je prirodzeným dôsledkom povrchného štýlu života i odrazom doby, ktorá viac ako sekulárna, či ateistická je konzumná, narcistická a hlavne nihilistická. Netvrdím, že ľudia dneška nemajú hodnoty. Otázkou je nakoľko sú rozumné a dostačujúce k tomu, aby boli šťastní. Niet potom divu, že namiesto nadšenia neraz prežívajú sklamanie, namiesto radosti smútok a namiesto vízie apatiu. V dobe našich starých a prastarých rodičov ľudia pokojne uvažovali o smrti a svojom odchode, ale dnes sa mnohí tejto témy štítia, až boja. Naši predkovia si spravidla do truhlíc odkladali šatstvo do rakvy, aj peniaze na pohreb či zádušné omše, s pokojom a rozvahou. Nebáli sa s úsmevom uvažovať o svojej poslednej hodinke, lebo to bolo bytostnou súčasťou ich života a hodnôt, ktoré vyznávali. Vierou boli vnútorne nastavení na svetlo večné, na nádej neba a život po smrti. S tým majú dnes mnohí veľký problém. Smrť, súd, trest, odmena, večnosť, sú mimo ich diapazón úvah. Redukcia života len na horizontálny rozmer bez vertikálnej osi do výšin, postráda pravdivosť o človeku a patričnú hĺbku o jeho poslaní a konečnom cieli. Pokiaľ mnohí svätci pokladali smrť za svoju sestru či priateľku, dnes sa jej mnohí desia. Takto sa prirodzený kolobeh času narúša, lebo k začiatku prináleží aj koniec a symbolická „alfa života“ má logické opodstatnenie v „omege smrti“ a opačne. Kultúra života bude vždy neúplná bez previazanosti na mystérium smrti a smrť bude vždy postrachom bez vízie života. Jedno bez druhého vytvára chaos, vzbudzuje obavy a stráca kontext pravdivosti sveta i poslania človeka. Niet divu, že to v starobe či v chorobe vedie niektorých „utiekať“ sa k eutanázii. Takéto „milosrdné“ riešenie ponúkajú tí, ktorí odmietajú kresťanské posolstvo a ontologickú pravdu o človeku. Kiežby kompetentní pochopili, že namiesto eutanázie treba investovať do paliatívnej starostlivosti. To je dôstojná cesta prekonávania strachu zo smrti a umierania, o to znesiteľnejšia, o čo viac ochráni človeka veľkého utrpenia. Keď som sa dobrého priateľa, ležiaceho na paliatívnom oddelení v poslednom štádiu choroby spýtal, či má bolesti, vždy mi s úsmevom povedal: „Nie!“
Práve rozumných a účinných prejavov je na scéne sveta ako šafranu. Spomeniem najnovší samit v Glasgowe o boji proti klimatickým zmenám. Boháči sveta a vplyvní politickí lídri tam prileteli na takmer štyristo súkromných či vládnych lietadlách, aby mohli spoločne rozprávať o tom, ako budú bojovať za ozdravenie planéty a životného prostredia. Jeden z nich pred samitom navštívil aj pápeža a na audienciu sa jeho delegácia dostavila na osemdesiatich autách. Nemenovaný cirkevný diplomat mi povedal, že to tak robia všetci vplyvní politici sveta. Naša dodrásaná planéta, namiesto pompéznej okázalosti, právom očakáva od nás viac skromnosti, rešpektu, ohľadu, citu, múdrosti a pokory skôr, ako bude neskoro.
V knihe Dôležitý je záver, uvádza p. Bubák SVD, že „FAO, čo je organizácia OSN pre výživu a poľnohospodárstvo so sídlom v Ríme, minula na prevádzku svojich centier v chudobných krajinách, kde pomáha, viac ako 75% svojho rozpočtu, iba zvyšných 25% financií išlo na priamu pomoc chudobným. Naopak komunita sv. Egídia, ktorej ústredie je tiež v Ríme, minula na prevádzku svojich centier iba 6% svojho rozpočtu a zvyšných 94% išlo na priamu pomoc núdznym“. Sebectvo, egoizmus, pokrytectvo a pýcha sú zlou cestou k ozdraveniu sveta a k náprave spoločnosti.
Aj hodnotu života sa snažiť pochopiť mimo diapazón smrti, je tiež sizyfovská drina s malým úspechom. Krásne to vystihol ruský prozaik a dramatik N. V. Gogoľ vo svojej divadelnej hre Revízor. Do Petrohradu prišiel falošný štátny úradník Chlestakov. Všetci ho považovali za očakávaného revízora. Vedomí si svojich prechmatov, si chcú za každú cenu zachrániť kožu. Pokrytecky sa mu líškajú a uplácajú ho jeden cez druhého, len aby si udržali svoje výnosné funkcie. Boli nekonečne šťastní a spokojní, keď od nich odišiel, lebo boli presvedčení, že ich život bude pokračovať v blahobyte. Akí len boli prekvapení, keď zrazu prišiel pravý revízor a pochopili, že ten predošlý ich oklamal a bohapusto okradol.
Keď sa v r. 1836 po prvýkrát hralo toto divadelné predstavenie, tak ľudia v Rusku pukali od smiechu, píše kardinál Špidlík v Živom slove. Mysleli si, že sú svedkami úžasnej komédie. Prítomný Gogoľ údajne plakal, lebo spoznal, že ľudia nepochopili tragiku jeho posolstva. Podľa jeho vnímania, bol falošný revízor symbolom diabla, ktorý ničí charaktery ľudí a ovláda ich cez pohodlie a pocit moci. Pravým revízorom má byť Boh, ktorý sa raz pozrie na účty života každého človeka. Niet divu, že pod vplyvom tvrdej kritiky musel Gogoľ opustiť Rusko, lebo ho cez jeho hru považovali za nepriateľa štátu. Záštitu našiel v Ríme.
V Goetheho Faustovi môžeme tiež odhaliť pokušenie otvárať dvierka srdca zlu, nepoctivosti a klamstvu, naoko lichotivými slovami: „Okamih, aký si krásny, neodchádzaj!“ Tieto slová sú akýmsi protipólom Kollárovej Slávy dcéry: „Stůj noho! Posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš.“ Aj v novele I. S. Turgeneva Jarné vody, účinkuje celkom pohľadná žena, ktorá svojím bezohľadným a požívačným životom privedie mnohých do problémov a nešťastia. Jej krédom života bolo: „Len nemyslieť na dôsledky.“
Milí priatelia, či žiť, tvoriť, pracovať a milovať, bez kontextu na odchod z tohto sveta nie je zúfalým pokusom nemyslieť na dôsledky, keď sa jedná o spásu duše a večnú budúcnosť človeka? Ochraňuj nás, Bože, veď k tebe sa utiekame (porov. Ž 16, 1).
